Starostlivosť zamestnávateľa pri zabezpečovaní stravovania voči svojmu zamestnancovi patrí nepochybne k dôležitým podmienkam výkonu práce a plnenie tejto povinnosti zamestnávateľa významným spôsobom determinuje kvalitu pracovných podmienok zamestnancov, rovnako aj kvalitu sociálnej starostlivosti zamestnávateľa o zamestnancov. Význam tejto starostlivosti zvýrazňuje aj skutočnosť, že ju v rámci sociálnej politiky zamestnávateľa využíva najvyšší počet zamestnancov.

Stravovanie zamestnancov

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie deklaruje  § 152 a nasl. zákona č. 311/2001 Zákonník práce Z.z. (ďalej len ako „Zákonník práce“), v zmysle ktorého je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou tých, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny:

  1. vo vlastnom stravovacom zariadení,
  2. v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo
  3. zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom subjektu oprávneného sprostredkovať stravovacie služby, a to najčastejšie formou stravovacích poukážok alebo elektronických stravovacích kariet.

Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.

Zamestnávateľ prispieva na stravovanie sumou vo výške najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Suma stravného pre pracovnú cestu v trvaní 5 až 12 hodín je v súčasnosti 5,10 eura, príspevok zamestnávateľa teda nesmie prekročiť sumu 2,81 eura. Okrem toho poskytuje zamestnávateľ na stravovanie zamestnancom príspevok podľa zákona o sociálnom fonde.

Pri zabezpečení stravovania zamestnancov prostredníctvom sprostredkovateľa stravovania sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky, ktorá musí predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, teda minimálne 3,83 eura.

Ak podmienky výkonu práce na pracovisku vylučujú možnosť zabezpečiť zamestnancom stravovanie, ak zamestnávateľ stravovanie nemôže objektívne zabezpečiť alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi namiesto teplého hlavného jedla či poukážky finančný príspevok.

5f9878b4bada63812e587efa lunch time office min

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak to vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku, alebo ak zamestnávateľ nemôže z iných dôvodov zabezpečiť stravovanie podľa Zákonníka práce, je povinný ich plniť náhradným spôsobom vo forme poskytnutia finančného príspevku v sume, ktorá zodpovedá príspevku na stravovanie vo výške uvedenej vyššie. Túto situáciu treba odlišovať od situácii, kedy zamestnávateľ zabezpečí stravovanie pre všetkých svojich zamestnancov, ale zamestnanci nevyužívajú túto možnosť. V takom to prípade zamestnávateľ nemá voči nestravujúcim zamestnancom povinnosť zabezpečiť stravovanie náhradným spôsobom.

Čo však v prípade práce v režime home office?

Stanovisko Národného inšpektorátu práce Slovenskej republiky je v tomto prípade jednoznačné. „Nárok na zabezpečenie stravovania jednou z vyššie uvedených foriem má aj zamestnanec pri výkone domáckej práce alebo telepráce.

To znamená, že zamestnávateľ, ktorý svojim zamestnancom pracujúcim v režime home office,  nezabezpečuje stravovanie alebo neposkytuje finančný príspevok v sume, ktorá zodpovedá príspevku na stravovanie, koná v rozpore s právnou úpravou a pracovnoprávnymi povinnosťami zamestnávateľa.

„V zmysle § 152 ods. 2 Zákonníka práce má zamestnanec nárok na zabezpečenie stravovania, ak v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Zamestnávateľ je preto povinný aj počas vykonávania práce z domu zabezpečiť svojim zamestnancom stravovanie. Ak stravovanie zamestnanca pri výkone práce z domu nie je možné zaistiť spôsobom, ako tomu bolo pred vyhlásením mimoriadnej situácie alebo ako ho zaisťuje zamestnávateľ zamestnancom vykonávajúcim prácu na pracovisku zamestnávateľa, zvolená náhradná forma stravovania musí umožniť zamestnancovi zakúpiť si počas trvania pracovnej zmeny teplé hlavné jedlo vrátane vhodného nápoja zodpovedajúce zásadám správnej výživy. Zamestnávateľ môže zamestnancovi zaistiť stravovanie napríklad v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, môže mu poskytnúť stravovaciu poukážku, elektronickú stravovaciu kartu alebo, ak to vylučujú podmienky výkonu práce, finančný príspevok na stravovanie. Do úvahy prichádza aj možnosť zabezpečenia stravovania zamestnancovi priamo domov dovozom jedla zo zmluvného stravovacieho zariadenia.“

Na záver je dôležité poznamenať, že Zákonník práce dáva zamestnávateľovi možnosť po prerokovaní so zástupcami zamestnancov:

  • a) upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,
  • b) umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,
  • c) rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie
Hodnotenie